reklama

Trikrát a dosť

Ke si moja kamarátka vybrala na seminárnu prácu tému nedostatok optimizmu v súasnej spolonosti, trochu ma to zarazilo. Slováci si celkom radi a pomerne paušálne ,,pofrflú“. Preto máme pri pohári piva päť miliónov najlepších politikov, či hokejistov. Ako problém som to však nikdy nevnímal. Myslel som si, že je to súčasť národného koloritu typický pre veľkú časť jeho obyvateľov. Zlom v mojom ponímaní nastal v jednu upršanú nedeľu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Cestoval som vlakom z Viedne a nevyhol sa rozhovoru dvoch pánov v strednom veku. Obaja boli Slováci, evidentne pracujúci v krajine fialových kráv a Mozartových gúľ. Samozrejme, reč sa zvrtla na porovnávanie príjmov a životnej úrovne Slovákov a Rakúšanov. Z rozhovoru vzišlo Slovensko ako obrázok vystrihnutý z (ne)slávneho amerického braku Hostel. Poviem Vám, byť cudzincom cestujúcim prvýkrát na Slovensko a vypočuť si tento rozhovor, obrátim to ešte pred Marcheggom zuruck nach Wien. Na našej krajine títo ,,roduverní“ Slováci nenechali suchej nitky. Neosušil ju ani dvojkríž na trojvŕší pri kontrole cestovných pasov na hraniciach. Úprimne som bol rád, keď som v Bratislave opustil spoločnosť týchto pánov. Prestúpil som na ďalší rýchlik, ktorý ma mal doviezť domov. V novom kupé sedeli pre zmenu dve dámy taktiež v stredných rokoch. Po pár minútach (ešte sme sa ani nepohli zo stanice) som sa presdvedčil, že sú to ďalšie ,,roduverné“ spod Tatier. Ak ste náhodou nevedeli, tak žijeme nenormálny svet v akomsi Kocúrkove, kde nič nefunguje. To nie je môj výmysel, ale spoločný a jednotný postoj milých dám. Mimochom, vôbec nevyzerali, že by trpeli hladom (pokojne si mohli kúpiť lístky aj za dve miesta) alebo nedostatkom šatstva. Spŕška kritiky a irónie na adresu našej republiky kopírovali spŕšku dažďa za oknami vlaku. Nízke platy, vysoká nezamestnanosť, kultúra cestovania, rómska otázka... to všetko viselo už pre mňa v nedýchateľnom vzduchu vlakového kupé. Mal som pocit, že tento rozhovor je slabou ozvenou z predchádzajúceho dialógu veľavravných pánov. Po dvoch hodinách utrpenia som konečne vystúpil v mojom rodnom mesteèku. Aspoň niečo pozitívne v dnešnom upršanom dni, pomyslel som si. Privítala ma rodina a potom nasledovalo popoludňajšie sladké leňošenie. Pred večerom k nám zavítala rodinná návšteva. Všetko prebiehalo pokojne a typicky nedeľne. Na rad však prišli televízne správy. Sviatočná idylka sa rozplynula a predo mnou zostala holá pravda. Kolotoč hany, nechuti a kritiky sa rozkrútil zas a znova. Čudoval som sa, že sa ešte Slovensko neprepadlo od hanby pod čiernu zem. Každý si poťažkal, posťažoval, zanadával, uľavil. Pred televízorom, i v ňom. Jednoducho a skrátka.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

4. júna 2006, v jednu upršanú nedeľu ma po dvadsiatich dvoch rokoch života v tejto krajine presvedèili, že Slovensko je bordel. Ak chcete byť in, musíte z neho tiahnuť čo najďalej. Posledný nech zhasne svetlo a už sa potom všetci budeme mať božsky. Evkina práca na tému nedostatok optimizmu v súčasnej spoločnosti tak bude úplne zbytočná.

Radoslav Raffaj

Radoslav Raffaj

Bloger 
  • Počet článkov:  2
  •  | 
  • Páči sa:  0x

človek, ktorý rád vníma svet a ľudí Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu